… Vaše osvědčené zpravodajství z Izraele a Blízkého východu




Den Šoa , výročí, připomenutí , vítězství života 5.00/5 (100.00%) 15 ohodnocení

Yom HaShoahIzrael si od roku 1953 připomíná výročí povstání ve Varšavském ghettu jako Jom Hashoa – Den tragedie. Během let se na mnoha místech konají vzpomínková shromáždění, hlavní shromáždění se koná tradičně v  památníku Yad Vashem v Jeruzalémě. Během něj zapalují přeživší tradičně šest pochodní na paměť šesti milionů zavražděných židů. V tomto roce mezi šesti lidmi vybranými  jsou tři ze Slovenska, kteří většinu svého života prožili v Izraeli. Pro redakční vzpomínku jsme vybrali netradiční text o osvobození Gbel, městečka na Západním Slovensku nedaleko hranic s Českou republikou. Autor žije v Gbelech,  jeho rodiče zde prožili dějinné události a syn se  neváhá  podělit o vzpomínky rodičů a svůj pohled s čtenáři. Pohleďme tedy spolu s ním bez pathosu a manipulace na události, které přinesly svobodu, ale ne vždy klidný a spokojený život.

Oslobodenie Gbelov nebol aprílový žart.

No… a komu by sa chcelo na Prvého apríla posledného vojnového roku 1945 aj žartovať?! I keď sú gbelania veselé kopy a často sa stávalo, že dokázali obetovať veľa času a obrovskej energie, keď chceli niekomu niečo vyparatiť, teraz im nebolo do smiechu. Že by gazdovi v noci na dvore potichu rozmontovali voz a na kalenici mu ho znova ešte potichšie zložili, veru teraz nikoho ani nenapadlo… práve naopak. Celá dedina bola akási súdržnejšia, ba ustali v tom frontovom napätí aj tie najháklivejšie susedské spory!

Zvesti sa šírili rôzne… ako fašisti na ústupe vypaľujú dediny, vyhadzujú mosty a komunikácie, trestajú na hrdle akúkoľvek predčasnú eufóriu z konca vojny… no ale boli prejavy aj v tej najľudskejšej podobe, keď nemeckí vojaci vyťahovali fotografie svojich rodín, ochkali a ojkali – Hitler nicht gút, vojna nicht gút… ba dávali aj cené rady a upozornenia, čo si pred „barbarskými“ Rusmi ktorí boli nasadení v prvom slede schovať a ako si pred nimi ženy a dcéry chrániť!

Naozaj v popredí frontu bývali často nasadení na všetko odhodlaní zločinci, i keď za Stalina ste sa stali zločincom i za vynechanie schôdzky domového výboru. Najviac sa ale Nemci báli, ale aj oslobodené národy, šikmookých Čirkizov a Tatárov. No ale nakoniec nebolo až tak zle. Gbely obišli celkom naľahko. I keď sa Nemci držali v dedine až do neskorých poobednajších hodín, bol všade celkom pokoj. Vraj sa chystali vyhodiť do vzduchu nejaké zásobníky ropy na Naftových doloch a vraj im to prekazila nejaká partizánska skupina… nakoniec ale najviac šarapaty narobilo spojenecké bombardovanie úplne po funuse, keď zasiahli budovu Semerku, kde aj zahynul vrátnik Janík. A to sme dopadli lepšie ako v Plzni, kde Škodove závody spojenci rozbili na cimpr-campr. Pekný vklad do novoobnovenej ČSR.

U starých Lelínov býval jeden mladý ránhojič, či lekár… ešte sa stihol so skorokolegyňou porodnou asistentkou, mojou mamou rozlúčiť Mit Gott Anna. Ktovie kde zložil svoje kosti?! A možno prežil a stal sa našim socialistickým bratom niekde v NDR. Prvý slovenský prezident celkom dezorientovaný politicky i strategicky pobehoval niekde pri Holíči, vraj mu bolo trápne opustiť svojich spojencov v ťažkej chvíli… zatiaľ čo jeho poslušný, či neposlušný národ Záhorácky, zakopával a zamurovával dopredu vydané prídely potravín a iných nehnuteľných majetkov pred postupujúcou frontou – naozaj rozumné riešenie!

Hlučná bola noc zo siedmeho na ôsmeho apríla. Kričala a ryčala hlasom stalinových organov – obávaných raketometov Kaťuší, temno hučala vzdialeným zvukom lietadiel a pozemných vojsk, sem tam zaburácala ojedinelými výstrelmi veľkokalibrových diel, či zákerným piskotom poletujúcich mín. Nejedna škridľa na gazdovskom dome odletela, nejeden strom sa zatriasol náhodným zásahom. Nebolo veru radno potuľovať sa po uliciach. A predsa sa našli „výupci“ ktorí sa vybrali „kukat jak idú Rusi“ až na Ostrý vrch. Veď odkiaľ by lepšie videli!

No… mohli vydieť vlastnú smrť! Mali asi dosť rezerv vo výskumnej činnosti, lebo dobrý výskumník, vyzvedač, zved, pozorovateľ, okrem dobrých očí, uší a správneho úsudku, musí mať dosť podstatnú a dôležitú vlastnosť – vidieť, no nebyť videný! Našich pozorovateľov videli všetci – hlavne však zameriavači Červenej armády, ktorí spozorovali na triangulačnom bode a to je Ostrý vrch, nejaký podozrivý pohyb. Nemali ani čas, ani chuť skúmať o koho sa jedná. Vo svojej púti od Mosky a Stalingradu k Berlínu sa stretávali len s nepriateľom. Tak nabili aspoň jedno delo protipechotným a miesto do bojov na Kopci ho poslali na našich nedočkavcov.

Naozaj to bola len jedna strela ktorá síce vybuchla v celkom bezpečnej vzdialenosti, ale bol to strašný a hromový ohlušujúci rachot… a skúsenejší vedeli, že to je len zameriavací výstrel a ten druhý bude presnejší, ba možno najpresnejšie presný! Ani nebolo treba dávno známeho povelu: „Zachráň sa kto môžeš!“ – všetci pochopili v zlomku sekundy smreteľnú nebezpečnosť vlastnej zvedavosti a pustili si to ozlomkrky dolu, vtedy ešte strmým vrchom. Už ste bežali z celej sily dolu kopcom? Nohy, i keď následkom vyplaveného adrenalínu podávajú neuveriteľné výkony predsa len nestačia prírodným zákonom ako je zemská príťažlivosť – ktorá ich jednoznačne predbiehala.

Môj otec spomína: „Najprv som si myslel že ma niekto búcha po chrbte. Potom som si uvedomil, že to sa sám kopem vlastnými nohami.“ Neviem či tento prímer obstojí v možnostiach „fizkultury“ a stavby ľudského tela, ale všeličo je možné. Isté je, že po krátkej chvíľke krkolomného behu si začali vo veľkom chumli spadnutom na zem tie krky, nohy a ruky naozaj lámať! Potlčení mladí, starší i najstarší gbelania sa vracali z neúspešného prieskumu horšie ako z hromadnej hodovej bitky. A to bývali v Gbeloch bitky naozaj ukážkové, ba nechýbali často ani tie nejaké mŕtvolky, veď nám jedny hody aj úrady zakázali!

Zatiaľ čo si môj otec okopával za mladícku nerozvážnosť chrbát, moja mama musela ísť k porodu, vojna-nevojna, front-nefront, deti sa pýtajú na svet za akýchkoľvek nepriaznivých okolností! Pivnice, sklepy ba aj naozajstné protilietadlové kryty či bunkry napochytro zbudované v záhradách, ukrývali svojich hospodárov, často aj viac rodín dohromady. Mama s porodníckym kufrom sa v sprievode nádejného otca pomaly ale isto blížila k ulici, kde na nich čakalo zrodenie nového života do nových, mierových čias. Ešte bolo treba prejsť naše námestie Stadnisko, často skomoleno prezývané Stárnisko. A tu bol povestný „Kameň úrazu!“

Celé, ale celé námestie už bolo v skorých ranných hodinách a ešte v tme obsadené oddychujúcimi ruskými vojakmi.Vozy, vypriahnuté kone, vojaci na zemi zabalení v dekách a čomkoľvek sa povaľovali po zemi jeden vedľa druhého. Nedalo sa obísť, bolo treba ísť cez! A tak to riskli. Pozorne prekračovali na smrť unavených osloboditeľov. Niektorí aj zdvihli hlavu, no keď videli na pôrodníckom kufríku červený kríž, znova sa upokojili a využívali tie skromnučké prídely relatívne bezpečného oddychu. Nielen teda medicinman indiánov mal bezpečnostnú imunitu!

Násilný prechod cez prirodzenú prekážku, rieku Moravu si vyžiadal veľa životov. Podľa tetky Mariše Knotkovej, ktorá nám to spomínala, plávali mŕtvi Nemci ba aj Rusi po stovkách na hladine. Dlho sme potom ešte na vyvýšenine medzi Kopčanmi a Gbelami, nazývanom „Na Kopci“ (dnes je tam smetisko/ nachádzali muníciu ba i zbrane. Gbelania mali rôzne pocity. Jedni sa tešili, iní… viac či menej kolaborujúci s ľudáckym režimom mali strach, niektorí, ako lekár Solárik opustil ordináciu priamo s Nemcami. Najviac sa asi tešili dve židovské rodiny ukrývajúce sa u dvoch hrdinských rodín v Gbeloch – ktorí si určite uľahčene vydýchli, lebo za prechovávanie nežiaducich elementov bol trest jediný! Poprava celej rodiny – verejná, či neverejná!

Rodina Vlada Grunmandla sa po odvlečení dcérky Gerty Gestapom z Bratislavy vrátila na rodnú hrudu a najprv sa ukrývala u prednostu na stanici a potom u rodiny Jurkovičovcov povyše Mliečníc. O druhej rodine zachráncov nie je doteraz nič známe – nepochválili sa. Ani vtedy ani potom keď mohli z toho profitovať. Konečne mohli vyjsť aj cez deň z úkrytu, ktorý im vybudovali falošnou stenou v maštali. Chodilo sa do neho dierou z domu, zamaskovanou obrazom Panny Márie.

Zhodou okolností sa k menovanej rodine „nakvartzírovali“ ruskí dôstojníci práve do tej zadnej izby kde utečenci bývali. Do tej, za dierou sa schovávali len v prípade nebezpečenstva. Teraz bývali v prednej izbe ako vážení hostia a tam vzadu mali už len svoje veci.

Blížil sa sviatok pracujúcich – Prvý máj. Dôstojníci poverili svojich osobných sluhov – pucflekov dôstojnou výzdobou svojich dočasných obytných priestorov. V prvej rade došlo na výmenu obrazu podľa echtkomunistickej terminológie hlavnej predstaviteľky kresťanského náboženstva – ópia ľudstva – za jediného možného vodcu svetového proleteriátu a tretej Inernacionály – geniálneho Generalissima Jozefa Visarionoviča Stalina. Panna Mária bolo celkom potupne zvesená zo svojho miesta a mala byť nahradená najvyšším z najvyšších. A čo to? Za obrazom sa samozrejme objavila diera ktorá vyše polroka spájala rodinu Grumnandlovcov so svetom. Frontoví vojaci zvyknutí na akékoľvek nečakané prekvapenia neváhali a do čiernej a neznámej diery hodili prezieravo granát. Ľudáci arizovali, fašisti habali židovský majetok, a tak i tu, už v slobodnej zemi vzal za svoje skromučký movitý majetoček utečeneckej rodiny – zhorel do tla! Nielen on. Tlaková vlna z výbuchu zvalila neumne postavený múr-predel medzi domom a maštaľou, ktorý zlomil kravičke nohu. A bola hovädzina! Varená, pečená, gulášik i polievočky. Naozaj dôstojná oslava Sviatku pracujúcich pre celú ulicu i skoro celú armádu osloboditeľov.

A na záver? Čo k tomu všetkému dodať. Časy sa zmenili – problémy zostali. Miesto vojny zúri finančná a hospodárska kríza, zasa sme závislí na veľkých „bratoch“ už v dejinách koľkých, no žijeme, boríme sa svojimi starosťami malými či väčšími a len tak v podvedomí čakáme na ten imaginárny 8. apríl keď nás niekto príde oslobodiť. Dočkáme sa? Asi sotva. Ak to sami nedokážeme, nikto to za nás neurobí. Tak veru.

Podpora

Chcete-li podpořit provoz Eretz.cz symbolickým darem, můžete tak učinit na účet u Fio Banky č. 2100457904/2010 (v CZK v České republice) nebo na účet 2100457904/8330 (v EUR na Slovensku).


Podpořit nákladný provoz serverů můžete i bitcoinem na adresu 1ERETZfyhKgCcJqkFtBQyueN1vPfNaYWvb


BTC QR
Články podle data
Květen 2016
Po Út St Čt So Ne
« Dub   Čvn »
 1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031  
Archiv